O dobrej dievčine Florence a ujovi Henrym
O dobre, pomoci, dobrej dievčine Florence a dobrom ujovi Henrym
PhDr. Zora Mintalová
/2 príbehy pre deti v materských škôlkach, prípadne pre 1. - 4. ročník základných škôl/
Farebný obrázok Červeného kríža:
„Videli ste deti niekedy už tento obrázok? Kde ste ho videli? No porozmýšľajte trošku... napríklad na sanitke...
A viete, čo znamená? Je to znak červeného kríža, je to znak dobra, pomoci a ochrany - a ja vám poviem o ňom dva príbehy. Prvý príbeh bude o tejto tete..."
Foto Florence Nightingalovej (v dlhých šatách)
„Čo myslíte ako vyzerá? Výborne... vyzerá ako nejaká princezná, alebo kráľovná. Volala sa Florence Nightingalová. Pretože je to dosť ťažké meno, budene ju volať Florence.“
Dávno, pradávno sa v jednej krajine narodilo dievčatko. Dali jej meno Florence. Jej mamina a tatino boli Angličania a boli veľmi bohatí. Dievčatko Florence vyzeralo ako princezná a malo sa veľmi dobre... Všetci bývali v zámku, dievčatko Florence malo krásnu izbu, veľa krásnych dlhých šiat a veľa, veľa hračiek. Pretože mali sluhov, nemuselo vôbec nič robiť. Ale dievčatko Florence malo veľmi dobré srdiečko. Keď uvidela poranené vtáčatko, ošetrila mu krídelko, keď niekoho bolela hlavička, dala mu obkladík. Veľmi chcelo pomáhať tým, ktorí boli chorí.
Florence rástla, rástla až z nej bola veľká dievčina. Keď už pomohla všetkým v zámku, potichučky odišla pomáhať chorým do nemocnice. Obväzovala im ruky, nohy, dala im piť vodu. Dávala im aj obklady na čelo tak, ako keď Vám dá obkladík Vaša maminka. Večer sa zase vrátila do zámku. Myslela si, že to nikto nezbadá... Ale raz, keď sa vrátila, už ju čakala jej mama a otec a opýtali sa jej, kde bola. „Bola som ošetrovať chorých a ranených“ odvetila Florence. Mama a otec sa nahnevali. „Prečo robíš také veci, keď ty si skoro princezná. Máš byť v zámku, hrať na klavíri, spievať, kresliť, vyšívať kvietky a čakať na princa, alebo na bohatého mládenca, za ktorého sa vydáš. My sme ti už jedného našli.“
No čo mala Florence robiť... Ostala doma a čakala na bohatého mládenca, ktorý sa chcel s ňou oženiť. Keď prišiel, povedala si. „Je mladý, veľmi krásny a vraj je aj múdry. Celkom sa mi páči. Uvidím, či je aj dobrý a dovolí mi robiť to, čo by som chcela.“ Bohatý mládenec sa jej opýtal, či sa za neho vydá. „Najprv mi odpovedz na dve otázky,“ povedala Florence bohatému mládencovi. „Dobre,“ povedal bohatý mládenec „počúvam ťa...“ „Dovolil by si mi, aby som pomáhala chorým a aby som ich ošetrovala?“ spýtala sa Florence mládenca. Bohatý mládenec sa zasmial a povedal. „Som veľmi bohatý. Keď budeš moja žena nebudeš musieť pracovať. Kúpim ti všetko, čo budeš chcieť.“ Florence sa ho ešte raz opýtala. „Ty by si mi pomáhal pri ošetrovaní?“ Mládenec povedal. „Nikdy nebudem nič také robiť. Neviem to a nepáči sa mi taká robota. A ty tiež nebudeš nič také robiť.“
Florence sa pozrela na svoju mamu a otca a povedala im. „Nevydám sa za tohto bohatého mládenca. A nevydám sa ani za žiadneho druhého. Chcem byť ošetrovateľka.“ Pretože Florence bola dobrá a milá dievčina, mama a otec sa na ňu prestali hnevať a dovolili jej, aby ošetrovala chorých ako ošetrovateľka. Mysleli si, že ju to raz prestane zaujímať. Ale nestalo sa tak. prečo?
Raz sa jeden kráľ nahneval na druhého a vyhlásil mu vojnu. (Rusko a Anglicko). Veľa ujov a mládencov muselo ísť za vojakov. Bili sa mečmi, strieľali na seba puškami aj delami. Veľmi veľa vojakov malo ranené ruky, nohy, mali veľké rany a škrabance aj na tvári, mali poranené oči. Boli smädní a hladní. Tí, čo boli veľmi ranení, ležali v nemocniciach. Ale mali špinavé postele, v izbách bolo veľa múch, ktoré roznášali rôzne choroby, dokonca tam boli aj myši.
Keď prišli do nemocnice v cudzej krajine (Turecko), tak sa skoro rozplakali. Všade bol hrozný neporiadok a špina a ranení veľmi trpeli. Potom sa však všetky dievčiny nahnevali a rozhodli sa, že všetku špinu a neporiadok dajú preč. Pootvárali a poumývali okná, umyli dlážky, oprali obliečky na periny a vankúše. Oprali špinavé košele, všetkých ranených poumývali, ošetrili im rany a dali čisté obväzy. nakoniec pre všetkých navarili dobrú polievku, čaj a napiekli chlebíka. A tak to robili každý deň.
Najprv ušli z nemocníc myši. Potom vyleteli muchy. Všade bolo čisto, čisté boli vankúše aj košele. ranených vojakov každý deň ošetrovali, umývali dávali im čisté obväzy. Ranení dostávali dobré jedlo a začali sa uzdravovať.
Ošetrovateľka Florence sa s každým raneným a chorým pekne porozprávala, prečítala im niečo z knižky, alebo miesto nich napísala list pre ich mamu a otca. V noci, keď bola tma, chodila Florence s lampičkou, aby videla, či niekto niečo nepotrebuje. Všetci ju mali veľmi, veľmi radi. A boli šťastní, že sa o nich stará. Tak prešli skoro dva roky.
Keď videli generáli, aký je v nemocnici poriadok a čistota, ako sa ranení vojaci uzdravujú, boli veľmi spokojní. Ošetrovateľka Florence aj ostatné dievčiny pochválili. Napísali o tom list aj kráľovi do Anglicka. Všetci sa chceli Florence poďakovať a chceli ju odmeniť. Ale ona pre seba nechcela nič. Tak vymysleli, že je zaďakujú tak, že keď sa bude vracať domov do Anglicka, tak ju odvezú cez more na tej najväčšej lodi, na ktorej sa dovtedy viezol len kráľ a generáli.
Pretože Florence mala dobré a skromné srdce, povedala si, že ona nepotrebuje žiadne oslavy. Preobliekla sa do iných šiat, aby ju nikto nespoznal. Kúpila si lístok na druhú loď a potichu pricestovala domov.
Medzitým ľudia v Anglicku vyzbierali veľa peňazí na školu pre ošetrovateľky. Peniaze potom darovali Florence. To bol pre ňu najväčší dar. Za tie peniaze dala v Londýne postaviť školu, v ktorej sa anglické dievčiny učili za ošetrovateľky. Učiteľka Florence ich naučila ošetrovať chorých a byť k nim dobrá. Napísala o tom aj veľa knižiek.
V Anglicku sa potom už nikdy nestalo, aby chorí alebo ranení vojaci ležali v špinavých posteliach a košeliach bez čistých obväzov. Vďaka Florence už bolo v Anglicku veľa nových ošetrovateliek.
Florence bola dobrá a láskavá a stala sa známou po celom svete. Všetci hovorili o jej dobrom a láskavom srdci, o tom, koľkým ľuďom zachránila život ale aj o tom, ako naučila dievčiny opatrovať a ošetrovať chorých. Robila to preto, lebo mala veľmi rada všetkých ľudí.
To bol príbeh o dobre, pomoci a o dobrej Florance...
Foto: J. Henry Dunant
A teraz Vám porozprávam druhý príbeh. Bude o tomto dobrom a láskavom pánovi, ktorý sa volal Jean Henry Dunant. Keďže je to tiež také ťažké meno, budeme ho volať Henry.
Bola raz jedna ďaleká krajina a v nej krásne mesto (Švajčiarsko, Ženeva). To mesto bolo pri veľkom jazere. Za mestom boli vysokánske hory. Z toho jazera a z vysokých hôr bol v meste zdravý, čistý vzduch. Ľudia, ktorí žili v tomto meste boli zdraví a dobrí.
Kedysi dávno žil v tomto meste bohatý mládenec Henry. Býval v krásnom dome. Chodil do školy, bol veľmi múdry a mal veľmi dobré srdce. Preto stále pomáhal tým, ktorí niečo potrebovali. Všetci ho mali radi a chválili ho.
Mládenec Henry rástol, rástol a keď bol dospelý, zavolal si ho jeho otec a povedal mu. „Syn môj, už si sa veľa naučil. Teraz nastal čas a ty budeš robiť moju prácu. Budeš slávnym a bohatým obchodníkom, ako som bol ja. Začneš obchodovať s múkou. Tú potrebujú všetci ľudia na svete. Pôjdeš do Talianska, aby si sa stretol s francúzskym cisárom. Dovolí ti obchodovať s múkou v Afrike. V Taliansku si však daj pozor, lebo je tam vojna.“
Henry sa rozlúčil s otcom a s mamou a vychystal sa na cestu. Do koča zapriahli kone, naložili kufre a tašky s jedlom. Celé dni a noci sa Henry viezol v koči. Keď sa koč blížil k jednej dedinke (Solferino - jún 1859) počul Henry silný buchot, ako keď hrmí.
„Bože môj,“ pomyslel si Henry, „veď tu je už asi vojna.“ A veru bola... Koč prechádzal cez krajinu, v ktorej bojovalo tisíce vojakov. Aj keď koč šiel po bočných cestičkách, všade bolo počuť streľbu z kanónov. Oheň a dym zakrývali Slnko. Bolo to hrozné... Popri ceste ležali ranení vojaci. Boli zakrvavení, mali bolesti, boli hladní a smädní. Henry sa začal obzerať, kde sú vojenskí lekári, aby im pomohli. Ale nevidel ich. Lekárov bolo málo a ranených veľmi veľa. Keď to Henry zistil, rozhodol sa, že musí raneným pomôcť. Zabudol na cisára aj na to, že má byť obchodníkom. Išiel do najbližšej dediny a pomohol urobiť nemocnicu. Odnášal z bojiska ranených vojakov, obväzoval im rany, nosil vodu. A viete čo ešte urobil? Zavolal ženy a dievčiny z dediny, aby prišli pomáhať. Vďaka Henrymu pomáhali všetci.
Najdôležitejšie však bolo, že ošetrovali všetkých, ktorí boli ranení. Nepýtali sa ich, či sú dobrí alebo zlí. Pretože keď je niekto ranený, tak mu treba pomôcť.
Henry pracoval celé dni a noci. Keď sa bitka skončila, ostal veľmi smutný. Vrátil sa domov a stále rozmýšľal, čo by mal urobiť, aby sa už nikdy nestalo nič také hrozné, že ranenému nemá kto pomôcť. Raz dostal nápad. „Veď ja môžem napísať knihu (vtedy nebolo ani kino, ani televízia a knihy čítali všetci ľudia). V tej knihe napíšem všetko, čo som videl. A dám ju aj bohatým a dôležitým ľuďom, aby mi pomohli.“ A čo sa rozhodol, to aj urobil. Napísal knižku (Spomienky na Solferino, 1862). Je o vojne, o tom, aká je vojna zlá a ako v nej trpia ľudia. Na koniec tej knižky napísal Henry jednu radu. Aby sa veľa dobrých a láskavých ľudí z celého sveta naučilo ošetrovať a pomáhať raneným cez vojnu. Tým raneným a ošetrovateľom by nikto nesmel ublížiť.
A predstavte si, Henry zaniesol a daroval knihu všetkým cisárom, kráľom, kráľovnám a generálom v Európe. Všetci si ju prečítali, porozprávali sa s Henrym a povedali mu, že má pravdu. Henry bol spokojný. Vrátil sa do mesta, v ktorom žil a povedal ostatným. „Spojme sa a založme skupinu ľudí na celom svete na pomoc a ochranu raneným vojakom.“ A tak sa aj stalo. Do mesta, v ktorom žil Henry sa zišlo veľa dôležitých ľudí z 12 krajín vo svete (Ženeva 1863). Založili svetovú spoločnosť na ochranu ranených vojakov - Červený kríž.
A viete, čo sa ďalej stalo? Tú spoločnosť bolo treba označiť. Pretože tam, kde bude znak, nebude môcť nikto nikomu ubližovať. Tam sa bude ošetrovať, ochraňovať ľudí a robiť dobro. Ale akú značku majú dať? Dôležití a významní ľudia rozmýšľali a v tom dostali nápad. "Veď to všetko vymyslel Henry Dunant. On je zo Švajčiarska, zo Ženevy, kde žije veľa dobrých ľudí. Žijú tu aj štyria Henryho priatelia, ktorí mu pomáhali. Vymyslíme taký znak, ako má krajina Švajčiarsko. Len trošku zmeníme farby. A odvtedy je znakom Červeného kríža biela farba, na ktorej do diaľky svieti červený kríž, ktorý všetkým ľuďom na celom svete hovorí: „Všade tam, na celom svete, kde je môj znak, tam sa ošetruje, pomáha chorým a raneným, tam sú všetci chránení. Tam nikto nemôže robiť nič zlé.“
A my už vieme, že za to, že vznikol Červený kríž môžeme poďakovať dobrému a láskavému pánovi Henrymu Dunantovi zo Švajčiarska.
Od vtedy prešlo veľa, veľa rokov (140). Červený kríž sa stará o všetkých, ktorí potrebujú jeho pomoc. Znak Červeného kríža ochraňuje nemocnice, autá, lode s pacientmi. Chráni aj ľudí, ktorí sa o nich starajú Červený kríž na celom svete pomáha ľuďom, keď sú vojny, povodne, zemetrasenia. Naučí aj veľa ľudí ošetrovať ranených a chorých, aby vedeli pomáhať druhým.
Možno niektoré dievčatká, ktoré ma teraz počúvali, chcú byť zdravotnou sestričkou alebo tetou doktorkou. Ale skôr ako narastú, nech sa naučia ošetrovať a obväzovať svoje bábiky, nech sú dobré a pomáhajú druhým. A keď budú väčšie, môžu prísť k nám do Červeného kríža. Tam ich naučíme dôležitú prvú pomoc.Možno aj niektorí chlapci, keď budú dospelí chcú byť doktormi a liečiť ľudí. je to veľmi krásne povolanie. Ale aj tí, ktorí nebudú doktormi a zdravotnými sestričkami by mali mať dobré srdiečko ako ošetrovateľka Florence a ujo Henry, mali by pomáhať druhým, keď ochorejú a porania sa. Aby dobro a pomoc vládlo na svete...